Občas sa v spomienkach vraciam k minuloročnej dovolenke, ktorú som s rodinou strávil v Rakúsku a Nemecku. Už počas prvých dovolenkových dní som si uvedomil, že sa v tom prostredí cítim inak. Príjemne a inak. Pátral som v sebe, z čoho ten pocit pramení, a uvedomil som si, že mi robí dobre prirodzený pocit dôvery, ktorý som od okolia cítil – počínajúc tým, že ma pri ubytovaní v hoteli nikto nelegitimoval, nepotreboval kreditnú kartu ako garanciu platby za pobyt, že nás pri raňajkách alebo pri obednom bufete nikto nekontroloval, či sme naozaj hoteloví hostia, a končiac tým, že sme pri odchode z usadlosti, v ktorej sme bývali, pre skorý ranný odchod dostali len inštrukciu „nechajte nám kľúče a e-mailovú adresu a my vám pošleme faktúru“. Jednoducho pre ľudí, s ktorými sme sa stretli, nebol automatický mód ten, že som pre nich predstavoval potenciálneho podvodníka, ale že považovali za úplne prirodzené, že som človek, ktorý za poskytnuté služby zaplatí.

Ako certifikovaný i4 Neuroleader Partner v Amrope v každodennej praxi dávam spätnú väzbu tým, ktorí prejdú touto hodnotiacou diagnostikou. Pomerne často sa stretávam s tým, že sa pristavíme pri jednej kategórii, ktorá je nazvaná Dôvera. Väčšinovo diagnostika ukazuje, že ľudia v našej krajine majú problém dôverovať svojmu okoliu, avšak keďže sa im takýto obraz seba samého nepáči, tak sa pri tejto kategórii väčšinou pristavíme a ponoríme sa do nej hlbšie. A zväčša prídeme na to, že si síce o sebe myslíme, že okoliu dôverujeme, avšak kdesi hlboko vnútri je náš automatický mód nastavený na úroveň „daj si pozor“. A keďže tento nástroj siaha až po neurobiologický základ, možno povedať, že naše mozgy sú akoby naprogramované na nedôverovanie. Zisťoval som to aj u autorky i4 modelu, či môžu z testu vyplynúť akési národné špecifiká. Jej názor je, že model ju univerzálny a že z údajov, ktoré máme k dispozícii, nemožno takýto názor automaticky odvodiť. Ako človek žijúci v tomto geografickom priestore som jej oponoval – tvrdím, že je to, žiaľ, zrkadlo toho, ako sú mysle u nás nastavené.

Dôvera v dané slovo, férovosť voči druhým a predpoklad, že vo všeobecnosti sa ľuďom oplatí dôverovať, aj keď sem tam niekto našu dôveru sklame, sa nenosí. Veď aj slovenské príslovie hovorí „Dôveruj, ale preveruj!“. Aby sme osobnostne podrástli, potrebujeme sa naučiť nechávať niektoré veci za nami. Nemôžeme dovoliť, aby všetko, čo sme zažili, nad nami viselo ako temný mrak. Vzájomná dôvera je predpokladom úspešnej spolupráce, pocit dôvery okolia je povznášajúci. Skúsme prekročiť svoj tieň a cielene pracovať na tom, aby sme tento element v sebe samom posilňovali. Prejaví sa to na zlepšených vzťahoch doma, v práci a v celej spoločnosti.
Igor Šulík, Managing Leadership Partner, Amrop